Medvedík čistotný
(Procyon lotor)

Rad:	šelmy
Dĺžka tela:	41 – 60 cm
Dĺžka chvosta:	19 – 38 cm
Výška v kohútiku:	22 – 30 cm
Hmotnosť:	4,5 – 16 kg
Dĺžka gravidity:	60 – 73 dní
Počet mláďat:	2 – 7
Pôrodná hmotnosť:	70 g
Dĺžka života:	13-15 rokov
Potrava:	plazy a ich vajcia, obojživelníky, bezstavovce, drobné cicavce, hniezdiace vtáky, ryby, černice, ovocie
Predátory:	kojot, rys, kuna, vlk, orol, sova, veľké hady, ľudia, psy
Spôsob života:	aktívny za súmraku a v noci
Výskyt:	lesy, lúky, močiare a púštne kaňony Severnej Ameriky

Medvedík čistotný (česky mýval, po latinsky Procyon lotor) patrí svojím vzhľadom k obľúbeným divokým zvieratám chovaným aj v zajatí. Ako mladého je ho pomerne ľahké skrotiť a keďže patrí k všežravcom nie je nijako náročný ani na kŕmenie. Tieto inteligentné stvorenia sa tiež rýchlo učia, hlavne ako vyčuchať a vybrať každú skrýšu s jedlom 🙂

Toto zviera môžete teoreticky chovať aj v byte, kde sa chová podobne ako mačka. Váži okolo 10 kg a vzrastom ho možno prirovnať k vykŕmenému jazvečíkovi. Ideálnejšie je chovať ho ale vo veľkej voliére vonku na dvore, pretože je to veľmi dobrý lezec a latinský názov „lotor“ ho naozaj veľmi vystihuje. Medvedíky pochádzajú zo Severnej Ameriky a v prírode vytvárajú menšie polygamné spoločenstvá, to znamená, že ich súčasťou je samec s niekoľkými samicami. Napriek činorodej povahe v zajatí priveľmi netrpia. Chutí im takmer všetko, ich citlivému nosu neunikne nič, čo sa dá okamžite skonzumovať, väčšinu potravy by však malo tvoriť mäso. Zviera je ideálne pre ľudí, ktorí ožívajú s príchodom noci. Medvedíky majú dobrý zrak, výborne sa orientujú aj v tme. Sú rovnako dobrí akrobati ako mačky, vyšplhajú sa takmer všade. Ich sivo-čierny až sivo-hnedý kožuch dopĺňa veľmi dekoratívny pruhovaný chvost a najmä tmavé lemovanie okolo očí, ktoré pripomína škrabošku.

Ako sme sa dostali k chovu medvedíkov?

 Keď mi niekto položí túto otázku tak sa vždy pousmejem, lebo začnem rozmýšľať nad tým, či ma nebude považovať za úplne strelenú ak mu poviem pravdu 🙂 no pravda je naozaj tá, že sme pozerali film „Strážcovia galaxie“ kde v hlavnej úlohe vystupoval medvedík čistotný – Rocket, ktorý so svojou družinou zachránil našu Zem. Áno, bol to trocha únik z reality 😀 no potom som začala po internete hľadať viac informácií o týchto milých zvieratkách a brázdiť rôzne chovateľské fóra, aby som zistila či by sme takého jedného tvora nemohli mať aj doma. Mali sme v tej dobe doma 4 kone, psa a mačku tak jeden medvedík hore-dole by sa už snáď uživil.. a keď som narazila na chovateľa z Čiech, ktorý mal práve gravidnú samicu už to bolo jasné, ide sa stavať voliéra!

ROCKET (.. a REBECCA.. a MIŠA)

 Samozrejme náš nový prírastok sa nemohol volať inak ako Rocket podľa filmového hrdinu. Po celý čas sme boli v kontakte s chovateľom, zbierali teoretické skúsenosti a nevedeli sa dočkať kedy si už malého chlpáča budeme môcť priniesť domov. Nakoniec konečne nastal ten deň a 15.mája 2013 nám ho doniesol kamarát ktorý mal cestu cez Prahu, no naše prvé stretnutie teda s milým chlpáčom moc spoločného nemalo. V menšej prepravke na psa, pre istotu ešte obohnanej drôtom sa na nás zubilo a syčalo a vrčalo malé naježené čudo. Hneď mi bolo jasné, že toto mláďa ešte nikto v ruke nikdy nedržal. Preto sme sa rozhodli ho zatiaľ vypustiť iba do veľkej zajačej klietky a nechať pár dní v dome, aby si na nás trocha zvykol. V momente ako sme ho tam vypustili zaliezol do búdky a celý ďalší deň sme ho ani nevideli, nevystrčil odtiaľ ani nos, neprišiel ani jesť a ja som začala mať o neho aj strach. Našťastie ich chuť do jedla je naozaj silná a kuracím prsiam potom predsa len neodolal 🙂 Položila som mu pár kúskov tesne pred búdku a po chvíľke som len videla tú malú šikovnú labku ako tam šmátra a mäsko mizne jedno za druhým. Stále som si však nevedela predstaviť, či bude možné ho skrotiť.

Na ďalší deň bola u nás kamarátka a smiala sa mi, že sa ho bojím chytiť. No keď ho v kožených rukaviciach vybrala a takmer prehrýzol aj rukavicu tak už ju ten smiech prešiel 😀 Chovateľ ma uisťoval, že si zvykne, ale máme ho čo najviac chytať. Aj som to skúšala ale bol z toho v takom strese, že som si povedala, že mu dáme čas a uvidíme. Nemám proste násilie rada. A tak aj bolo, zo dňa na deň bol smelší a menej agresívny. Po asi 4 dňoch som ho v predsieni aj vypustila a veselo si pobehoval po botníku a všetko skúmal. Stále sa však od nás držal ďalej. Asi po týždni bolo veľkým úspechom keď si začal brať jedlo z ruky.  Na ruky som ho zatiaľ nebrala vôbec. Potom sme sa rozhodli, že ho už vypustíme do veľkej voliéry a budem ho len stále skúšať kŕmiť a nijako ho nebudeme násilím nútiť, aby nás mal rád. Voliéra sa mu veľmi páčila. Má tam strom, na ktorom sa hneď usídlil, cítil sa tam hore v bezpečí a všetko videl. Ako tam tak ale sám sedel prišlo mi ho zrazu strašne ľúto, že je tam tak sám a my sme ho vlastne vytrhli priamo od mamy a súrodencov (no celá ja 😀 ) a nesmelo som sa priateľa spýtala, či by sme mu do tej veľkej klietky nemali zaobstarať aj kamarátku. Na moje prekvapenie reagoval so slovami „veď mu zožeň.“ Dvakrát mi to zopakovať netrebalo a do týždňa sme cestovali do Čiech, tentokrát k inému chovateľovi po samicu. Bola to naozaj veľká náhoda, že som zohnala nepríbuznú, len o 3 týždne mladšiu ako bol Rocket. A aké bolo naše prekvapenie, keď nás pán čakal s ňou vylezenou na ramene! Skoro som odpadla keď som si predstavila toho nášho zúrivca doma. Malá fešanda dostala meno Rebecca a celý čas v aute som ju z ruky kŕmila piškótami pre psy a hladkala. Bol to úžasný pocit 🙂

Hneď po príchode domov sme ju vypustili k Rocketovi, zvítali sa ako keby sa poznali celý život a vyvalili sa spolu na konár. No a ráno spolu vyliezli aj z búdky tak mi bolo hneď jasné, že z nich bude nerozlučná dvojka. A hlavne som bola šťastná a spokojná, lebo dvom je vždy veselšie ako jednému ;o)

No a po pár mesiacoch bol nakoniec Rocket krotkejší ako ona, nechá sa hladkať aj zdvihnúť na ruky, avšak moc to nerobím, lebo to nemá rád. Treba brať v úvahu, že sú to predsa len šelmy, nie domestikované zvieratá a ja som už zmierená s tým, že to nie je pes aby som som ho pusinkala a škrabkala – od toho máme presa vlkodava 😀

Keď k nám prídu nejaké deti tak sú medvedíky hneď nastúpené a čakajú na maškrty a vystrkujú labky cez pletivo. Je to veľmi zábavné a každý ich obdivuje.  Ale inak tá ich milá tvárička celkom klame, keď vojdete dnu do voliéry tak na vás s radosťou vyskakujú, vyberú vám vrecká, rozväzujú šnúrky na topánkach, či vás ťahajú za tričko. Sú to proste lotri 🙂

CHOV

Ak sa rozhodnete si zaobstarať medvedíka ako domáceho maznáčika, po mojich skúsenostiach by som doporučovala si ísť chovateľa a podmienky v akých žije pozrieť určite aj osobne a kupovať iba mláďa. Je to stále divoké zvieratko a pokiaľ sa mu od malička nebudete venovať – a to od malička znamená hneď od narodenia, je možné, že ho nikdy úplne neskrotíte. Počula som už aj o prípadoch kedy ho ľudia chovali v byte, osobne si to však ani ako najväčšia milovníčka zvierat na svete prestaviť neviem pretože pomenovanie lotor nedostal iba tak.. Mal by sa naučiť chodiť na mačací záchod, avšak rátajte s tým, že vylezie úplne a tým myslím fakt úplne všade – na záclonu, na linku, na skriňu. Sú veľmi šikovné a dokážu si všetko otvoriť, skrinky, chladničku, šuflíky. Keď zacítia jedlo nezastaví ich nič, sú neskutočne pažravé, doslova nemajú dno. Takže ak v byte tak jedine v miestnosti kde nie je nič čo by mohli zničiť (ha-ha-ha) a naučiť na vodítko a nosiť ich aj von. Pokiaľ máte malé deti tak určite do bytu nie, ako som už písala nie je to pes, pokiaľ ho niečo vyľaká bude sa brániť zubami a pochopenie pre ťahanie srsti a uší deťmi mať zaručene nebude. Ja k nim deti dnu vôbec nepúšťam, aj keď naši nehryzú, no keby ho dieťa chytilo za chvost určite by to nenechal len tak. A zuby majú naozaj ostré a silné keďže jedia aj mäso. A tiež to nie sú žiadne drobce, majú okolo 10 kg.   

Takže za mňa ideálne vonku a čo v najväčšej voliére (naša má 5x4x2,5m), ktorú je dobré im zariadiť rôznymi konármi po ktorých môžu loziť. Veľmi dôležitá je voda, vodu milujú a všetko si v nej umývajú (podľa toho vznikol aj český názov mýval). V lete som im tam dala taký veľký plastový pelech, ktorý som napusila vodou a boli tam skoro stále. A ešte jednu hlbšiu nádobu. Radi sa zabávajú tým, že zbierajú rôzne kamienky, drievka, prázdnu misku, hračky a všetko hádžu do vody. Niekedy naberajú do labiek zem a hádžu tam aj tú a keď im čistím „bazénik“ tak je na dne nános zeminy. Tiež radi hrabú diery takže spodok voliéry je nevyhnutné zabetónovať inak sa podhrabú.

A čo sa týka zákonov, tak u nás ani v ČR nie je zatiaľ žiadna evidencia, nie je potrebný CITES, ani chov netreba nikde hlásiť.

Kŕmenie

V prírode sú medvedíky všežravce, ale živia sa hlavne mäsom, či už to je požieranie malých vtákov (vajec) a plazov, alebo hmyz, či ryby. Nepohrdnú ale ani jablkom, hroznom či orieškami. V zajatí je možné ich kŕmiť granulami pre psov, prípadne konzervami, tu však tiež doporučujem vyberať kvalitné a nie také čo obsahujú 5% mäsa..  tiež je možné ich kŕmiť surovým mäsom s prílohami a pridávať tvaroh, vajcia, ovocie a zeleninu. Sú veľmi žravé..

Očkovanie a odčervovanie

Čo sa týka odčervovania tak medvedíky majú podobné parazity ako psy a mačky, takže ich môžete odčervovať týmito preparátmi. Ak máte medvedíka krotkého nie je problém podať tabletu, alebo pastu, ja som zo začiatku som používala pastu,  no po pár odčerveniach to rýchlo prekukli a keď ma zbadali s pastou v ruke tak nebolo možné im ju dostať do papule. A “hádať” sa s naštvaným medvedíkom moc nedoporučujem :)) tak som hľadala inú alternatívu a teraz odčervujem pipetou ktorú treba rozotrieť na kožu.

Očkovanie jeden chovateľ doporučil, iný mi tvrdil, že je zbytočné. Po porade s naším veterinárom sme sa zhodli na tom, že aspoň besnota by sa očkovať mala keďže je u nás povinná aj pri psoch. Síce medvedíky ktoré sú vo voliére sa ňou naozaj nemajú kde nakaziť, ale je to taká poistka keby náhodou niekoho uhryzli, alebo poškriabali. Keď má človek doma zvieratko tak to predsa len na 100% nikdy zaručiť nemôže že zrovna keď mu budú deti dávať piškótky a zajačia tak niektoré nehryzne.. Iné neočkujeme, psie ani mačacie choroby sa u nich nevyskytujú takže by to bolo zbytočné.

Zimný spánok

Tu som nevedela čo presne očakávať, lebo v prírode by sa medvedíky uložili na zimu spať. V zajatí kde majú ale dostatok potravy zimný spánok prebiehal trocha inak. Už niekedy v októbri začali byť medvedíky menej aktívne. To znamená, že von vyliezli neskôr, moc sa nehrali, len sa nažrali a zaliezli zas do búdky alebo pospávali na strome. A naberali tukové zásoby. Boli doslova ako gule a poriadne aj nasrstili. A čím sa zima viac blížila tým boli aktívne menej, v decembri už bol problém ich vôbec vidieť a niekedy aj 2 dni nemali zožraté jedlo. Keď som prišla k búdke síce na mňa pozreli, ale ignorovali ma, maximálne si zobrali z ruky piškótu, no von už za ňou nevyšli. Toto trvalo asi do konca januára, potom ako sa dni začali predlžovať boli zas aktívnejšie a v polke februára sa už začali páriť.

Náš prvý odchov

Výnimočne si presne pamätám dátum kedy sa naši dvaja zaľúbenci začali páriť lebo to bolo na valentína 14.02.2014 🙂 večer vydávali také nezvyčajné zvuky, prirovnala by som to ku kvičaniu prasaťa a znelo to dosť hrozivo. Bola už tma tak som baterkou zasvietila do búdky a ako som nakukla tak mi bolo hneď všetko jasné.. V tom čase mal Rocket 10 mesiacov a Rebecca ešte menej tak som si nebola istá či by z toho mohlo už aj dačo byť. Všade som sa totiž dočítala niečo iné a niektoré zdroje uvádzali, že medvedíci pohlavne dospievajú až vo veku troch rokov. Neviem kto tieto hlúposti napísal, ale 30.apríla mi prišlo divné, že Rocket nervózne pobehuje po voliére a Rebecca nevylieza. Išla som ju teda skontrolovať a našla som ju v búdke s malým Rokýčatkom 🙂 to bolo radosti .. malý bezsrstý tvor vyzeral ako myš a lepšie som si ho pozrela až keď Rebecca vyšla von sa najesť. Vyzerala úplne spokojne, lozila po strome a malého nechala v búdke. Na druhý deň ráno opäť v kľude vyliezla keď videla, že jej nesiem piškótu. Malé som nevyberala lebo som sa bála, aby potom nezačala hysterčiť, lebo som tiež čítala že samica niekedy keď chovateľ samca neoddelí, alebo nemá kľud tak mladé stále prenáša z jedného miesta na druhé až ich tým pozabíja. Ale Rebecca sa zatiaľ tak netvárila a ja nemám voliéru spravenú tak, aby sa samec dal oddeliť tak som si povedala, že to prvý rok nechám na prírodu a ak bude problém tak o rok to nejako vymyslím.

Večer som ich znova bola nakŕmiť a skontrolovať a všetko sa zdalo v úplnom poriadku. O to väčšie bolo moje prekvapenie na ďalší deň ráno keď som nakukla do búdky a malých Rokýčatiek tam bolo aj viac! Zdalo sa mi, že sú štyria. Poobede som sa rozhodla ich predsa len skontrolovať keďže sa Rebecca stále tvárila úplne v pohode. Keď bola vonku po jednom som ich povyberala a bolo ich nakoniec až päť. Tri slečny a dvaja samčekovia. O pár dní som však už našla len štyroch a netuším čo sa mohlo stať s tým piatym. Najpravdepodobnejšie pre mňa bolo vysvetlenie, že možno uhynulo lebo bolo slabšie a musela ho zožrať keďže som nikde nenašla ani telíčko.

Podstlala som im slamu a viac som ju neotravovala, lebo keď som ich vyberala už nervózne pobehovala okolo mňa. Avšak ani jediný krát sa ma nepokúsila nijako odohnať ani uhryznúť, iba tam pobehovala a dychčala – to bol pre mňa znak že je fakt nervózna. V ďalších dňoch som jej dala potom úplne pokoj, povedala som si, že kým malé nezačnú vidieť aj tak je zbytočné ich ešte socializovať a nebudem preto riskovať. Vyzeralo to, že má aj dosť mlieka, malé veľa neplakali a tak som ich pár dní vôbec ani neriešila, len som vždy nakukla či sú OK.

Nasledujúci týždeň bol najťažší pre Rocketa. Rebecca si mladé veľmi chránila a vkuse ho napádala. Už mi ho aj bolo ľúto, nemal ani chvíľu od nej pokoj. Hneď sme mu však priniesli druhú búdku, takže spať mal kde, no niekedy ho tá potvora vyhnala aj odtiaľ a okolo „jej“ búdky s malými sa nemohol ani ukázať. Takže väčšinu času trávil na strome. Keď sa však trocha oťukal tak sa potom už nenechal len tak biť a občas jej to aj vrátil, ale vždy mi to prišlo len také ako keby sa bránil, nikdy jej nechcel naozaj ublížiť. Je to veľký gentleman ;o) len raz na to Rebecca doplatila roztrhnutým uchom tak teraz má jedno v tvare písmena M 🙂

Čo sa mi zdalo veľmi dlho bola doba kým začali mláďatá vidieť. Bolo to asi 18 dní. Už som si začínala myslieť či nie sú náhodou slepé. No aj keď začali vidieť ďalšie dva týždne boli úplne nemotorné a mama ich vôbec nepúšťala von z búdky. Pri každom pokuse o vylezenie ich jednoducho chytila a odniesla naspäť. Toto robila prakticky až kým neodišli z domu, akurát že keď už boli väčšie tak moc nestíhala lebo kým jedno zaniesla tak ďalšie tri vyliezli :))

Odkedy začali vidieť som ich hneď začala aj socializovať. Každý deň som ich pozbierala do košíka a zobrala von na trávu a hrala sa s nimi a hladkala ich. A nie len ja, návštevy sme vďaka nim mali na dennom poriadku 🙂 prišlo mi to ale práve veľmi vhodné a tešila som sa lebo si aspoň zvykali na ľudí. A tiež na psa lebo naša Teiluška ich vždy strážila. A myslím, že vlkodav je dosť dobrá skúsenosť so psom.

Priznám sa, že hneď po narodení mláďat som dávala na chovateľské portály hore inzeráty lebo som sa bála, že mi malé potkaníky ostanú doma na krku a čo potom s nimi.. no moje obavy boli úplne neopodstatnené a bola som mimoriadne prekvapená aký bol o mláďatá veľký záujem. Vďaka tomu som si ale aspoň mohla nových majiteľov dobre vybrať a naozaj verím že sa mi to aj podarilo a všetci krpci sa majú v nových domovoch vynikajúco.     

 A samozrejme by som to ale nebola ja keby som zase voľačo nevymyslela a tak som jednu našu slečnu vymenila s pánom z Čiech ktorý ju chcel odo mňa kúpiť, za tú jeho a tak aj do našej mývalej rodinky pribudla ďalšia malá nezbednica – Miša 🙂

A teraz už viem presne porovnať rozdiel medzi socializovaným a nesocializovaným mláďaťom. Ako aj naše mladé tak aj Miša boli od malička zvykané na ľudí, nechali sa brať na ruky, hladkať, nehrýzli. Veď pán ma s Mišou čakal v meste v reštaurácii a sedela mu na pleci 😀  

Preto keď ma občas ľudia oslovia ohľadne chovu medvedíkov tak prvé na čo ich upozorním aby si pri kúpe mláďatka dali pozor je toto. Sú to proste polodivoké šelmy a ak nie sú úplne odchované na fľaši, tak musia byť aspoň veľmi dobre zvykané na ľudí už v prvých dňoch a týždňoch života inak ich nikdy úplne neskrotíte. Bavila som sa už aj s viacerými chovateľmi a rovnako mi bolo povedané, že väčšina z nich ich nedokáže ani pohladkať pokiaľ to nebolo socializované mláďa.

Aj keď som sa všade dočítala, že medvedíkov je možné chovať v zoskupeniach jeden samec + viacero samíc u nás to žiaľ nefungovalo. Teda fungovalo iba po dobu kedy Miša dospela a prišiel zas čas párenia. Zimu ešte strávili všetci traja spolu v jednej búdke no pri párení už staršia Rebecca Mišu vyháňala a neskôr to skončilo tak, že Miša porodila ako prvá a svoje mláďatá pozabíjala. Zrejme zo stresu lebo ich nosila po celej voliére hore dole a nepomohlo ani to, že sme ju hneď ako porodila oddelili. Rebecca porodila asi o týždeň neskôr a svoje mladé opäť normálne odchovala, akurát bola veľmi agresívna aj na Rocketa aj na Mišu a stále ich odháňala. Keď som ju však oddelila tak sa aj tak podhrabala a mladé si prenosila do búdy hneď vedľa nich 🙂

Po odstavení mláďat sa Rebecca vrátila k Rocketovi a mladšiu Mišu k nemu už nepustila, tá bola stále sama a prišla mi čoraz viac smutná. Síce ju nebili, ale bola odstrčená a nakoniec som sa rozhodla že jej skúsim nájsť novú rodinu. A že ja mávam v týchto veciach šťastie tak hneď ako som dala inzerát sa mi ozvala jedna milá pani, že majú doma ročného samčeka a chceli by mu zaobstarať kamošku. Tak sme sa dohodli a Miša v júli 2016 putovala do novej rodinky kde sa s novým “manželom” údajne majú veľmi radi a žijú si spokojne. A my sme sa tým pádom natrvalo rozhodli ostať iba pri našich pôvodných dvoch lotroch 🙂

Od 4.8.2016 je účinné Vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 1141/2016 z 13.júla 2016, ktorým sa prijíma zoznam inváznych nepôvodných druhov vzbudzujúcich obavy Únie podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1143/2014 z 22. októbra 2014 o prevencii a manažmente introdukcie a šírenia inváznych nepôvodných druhov, ktoré nadobudlo účinnosť od 1.1.2015.

Na základe tohto nariadenia bol žiaľ do zoznamu zaradený aj medvedík čistotný. Nezostávalo nám preto nič iné ako ukončiť chov. Neprináleží mi toto nariadenie komentovať, samozrejme ma to ako chovateľku mrzí a keby bola možnosť medvedíkov začipovať a chov vykonávať registrovane tak by som to uvítala, avšak takáto možnosť u nás nie je a preto najjednoduchšie riešenie bolo dať samčeka vykastrovať, aby si naši lotríci mohli spokojne spolu u nás dožiť.